Proč by ufouni nemohli mít blog?

Ethelina uspávanka 3.kapitola

17. května 2015 v 3:16 | Scrat (povídka od Leylon) |  Ethelina uspávanka (Leylon)
Ahoj Whoviani,
Už i třetí kapitola je tu. Opět prosím o názory, Leylon bude určitě ráda :-)
Scrat

3.kapitola
Doktor neznášal spanie.
Prišlo mu to ako niečo priveľmi neužitočné a bezpredmetné. Vyhýbal sa spaniu a svojim snom až pokiaľ neodpadával únavou. To sa ale, našťastie, nestávalo často. Na rozdiel od ľudí potreboval len pár hodín spánku týždenne.
Keď mu však už po tretí raz z rúk vypadol sonický skrutkovač a zistil, že užzaszabudol ísť skontrolovať Ethel, musel so škrípaním uznať, že už to ďalej nemôže odkladať.

Odšuchtal sa do svojej izby, zložil si topánky, no inak zostal oblečený. So sebou si zobral aj tú Narniu, ktorú mu Ethel nedočítala. Bolvážnezvedavý ako to s Pánom Tumnusom dopadne. A dúfal, že niečo také nevinné mu pomôže upokojiť rozháranú myseľ.
Snažil sa nemyslieť na to, že ho to dieťa porovnávalo s Aslanom - modlou a neomylným bohom Narnie. On totiž nebol ani jedno ani druhé.
*** *** ***
Samozrejme, že bol inteligentnejší ako ľudia, samozrejme, že sa nedal oklamať tak ľahko ako ľudská rasa,samozrejme,že mu jeho podvedomie predhadzovalo obrazy také realistické, až sa nedali rozoznať od skutočnosti - dokonca ani on to nedokázal.
Toto boli momenty, kedy ľutoval dokonalosť svojej mysle.
V jeho mysli sa opäť odohrával celý boj. To však nebolo najhoršie. Po každom výbuchu, po každom zabití sa v jeho mysli objavil výkrik - výkriky sa nabaľovali jeden na druhý až pokiaľ v jeho hlave neexistovalo nič iné ako bolesť nedovoľujúca mu sformulovať jedinú príčetnú myšlienku.
A potom... potom to všetko stíchlo.
Zostal sám.
Zobudil sa, trasúc sa s nevysloveným výkrikom na perách. Vždy je to rovnaké.Vždyten istý sen. Zostal sám, zostal jediný, osamotený v radosti i smútku a to na tom bolo najdesivejšie. A ten sen mu to umlknutím tých hlasov pripomínal tak, ako nič iné... Nechcel už spať, ale bol priveľmi roztrasený, aby vstal a predstieral, že je všetko v poriadku, že prežil a nakoniec aj bude žiť.
Chcel sa stočiť do klbka - tak ako to robieval už ako dieťa - no vtom si uvedomil, že ho niekto drží za ruku. A ešte čosi. Jeden hlas z jeho snov nezmizol. Bol stále tu, prítomný v tejto miestnosti. Nekričal. On spieval.
Uspávanku.
Ethel.
Bola to tá istá pieseň, ktorú spievala svojej matke.
Natočí sa k nej. Keď zbadá, že je hore, chce rýchlo vytiahnuť svoju drobnú rúčku z tej jeho ani čo by spravila niečo zakázané - on ju však nenechá. Nemôže. A ani nechce.
"Čo tu robíš?" spýta sa jej šeptom do tmy izby.
"Kričali ste," odpovie a mykne plecami. Hlas má zastretý - ako dlho mu tu už spieva? "A ja som vás nevedela zobudiť. Tak som aspoň..." Opäť mykne plecami.
Doktor si odkašle zmätený a dojatý silou toho gesta. "Ethel... ďakujem ti."
Nie je zvyknutá prijímať vďaku. A ani sa pýtať. Preto je jej nasledujúca veta len bezhlasným pohybom pier, ktorý nerozozná v tme svojej izby temer ani Doktor. "O čom bola tá nočná mora?"
"Vojna."
Nevyzerá byť veľmi prekvapená - nepozná detaily, ale na inštinktívnej úrovni vytušila, že si prešiel niečím podobným ako ona. "Aj vy ste..."
Prikývne. A bojuje, tak urputne bojuje o to, aby jej neukázal zo svojej bolesti viac, ako musel. Pretože tým sa to stávalo všetko ešte skutočnejšie a to on po tej nočnej more nepotreboval. "Všetci sú preč, Ethel. Všetci."
Potom medzi nimi dvoma nastane ťažké ticho - obidvaja sú stratení vo svojich vlastných temných spomienkach. Po chvíli, ktorá sa zdá byť večnosťou, Doktor povie: "Prepáč, že som ťa tým krikom zobudil."
"Nespala som."
"Ty toho aj tak veľa nenaspíš, že?" vzdychne si Doktor s istotou. Ethel prikývne. Zlé sny netrápia len jeho.
"Už dnes nechcem spať."
"Musíš. Ľudia musia spať."
"Nechcem."
Doktor si opäť vzdychne. Potom, po pár neistých úderov svojich dvoch sŕdc, sa na svojej posteli posunie tak, aby jej urobil miesto.
"Keď budeš pri mne, možno zaspíš rýchlejšie," vysvetlí jej rýchlo, len aby si z toho zas nevyvodila nejaké mylné závery. Vlezie si k nemu, neodporuje, verná tomu, čo ju naučila jej doba a svet. Doktor ju ale pozná natoľko dobre, aby z jej pohybov vedel vyčítať, že sa ho nebojí... aspoň niečo.
Privinie sa k nemu a hlavu mu položí na rameno, zatiaľ čo on ju celú objíme. Je to zvláštna chvíľa plná ochrany a tepla. Doktora upokojuje cítiť pri sebe inú živú bytosť až na akejsi paprimitívnej úrovni.Možno tú potrebu v sebe majú zakomponované všetky druhy,pomyslí si.
Je to ako keď si matka donesie do vlastnej postele svoje dieťa s vysokou teplotou alebo inou chorobou - nie je ho vtedy ochotná spustiť z očí, dokonca ani v spánku. Ochraňuje svoje dieťa, stará sa oň a bdie nad ním, pokiaľ mu nie je lepšie. S Ethel a Doktorom to bolo presne to isté - ale oni sa o seba starali navzájom. To vedomie, že ešte stále existuje niekto, kto sa o neho stará... i keď je to ten najmenší človiečik z najmenších...

Len bohovia vedia, čo táto noc pre tieto dve zlomené bytosti znamenala. Podstatné je však to, že obidvom priniesla aspoň pár hodín bezsenného spánku.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama