Proč by ufouni nemohli mít blog?

Ethelina uspávanka 2.kapitola

13. května 2015 v 8:30 | Scrat (povídka od Leylon) |  Ethelina uspávanka (Leylon)
Ahoj Whoviani,
Tak je tu další kapitola. Omlouvám se Leylon, že to tak dlouho trvalo, ale znáte mě...
Scrat


2.kapitola
Ďalšie dva dni o tom dieťati nebolo ani vidu, ani slychu.
Nuž, nie je to až tak presné vyjadrenie -Doktoro nej dva dni nepočul a ani ju nevidel. Proste ho to akosi... netrápilo, nie však naschvál, to určite nie. Musíte pochopiť, čas má pre Pána času úplne iný význam a plynutie ako pre iné bytosti. A vo vortexe obzvlášť. On len proste... veľa premýšľal. A ešte viac opravoval v snahe odpútať svoju myseľ od obrazov vo svojej mysli. Nie žeby to pomáhalo.
Nebol zvyknutý sa o niekoho starať. Už dlho cestoval sám.
Po približne štyridsiatich ôsmich hodinách, čo zodpovedalo dvom ľudským dňom, si spomenul, žeskutočnemá na lodi pasažiera. Hneď na to si uvedomil, že by mal to dieťa skontrolovať. Predpokladal, že proste spí - veď aj mala čo dospávať - ale malá kontrola nezaškodí.
Neomylným krokom sa vydal do izby, kde ju po ošetrení preniesol - bola pomerne blízko jeho vlastnej - a pootvoril dvere. V mysli sa už však zaoberal tým, čo ďalšie treba na lodi opraviť. Stabilizátor by už vážne potreboval vymeniť...
V tom sa však zarazí. Posteľ je dokonale ustlaná ani čo by v nej nikto nikdy neležal. To dieťa leží schúlené na tvrdej zemi v rohu miestnosti, prikryté len tenkou dekou. Skutočne spí.
"Prečo neležíš v posteli?" spýta sa jej, jeho hlas priam vystrelí do miestnosti ani šrapnel, ruky preložené cez hruď.
Dieťa ani čo by vystrašená srna vyskočí do pozoru, rýchlo prebraté až z chorobne ľahkého spánku, oči veľké a vydesené. Až pri pohľade na ňu si uvedomí, že v jeho hlase je viac hnevu ako by bolo vhodné. Jemnejšie. Pokojnejšie.
A dieťa mlčí.
A mlčí.
Ani zarezané.
"No?"
"Tá posteľ nie je moja, pane," odvetí tíško, hlava pokorne sklonená. "Prepáčte, pane."
"Aký pán? Ja som Doktor, dieťa. A za čo sa vôbec ospravedlňuješ?"
"Hneváte sa."
Doktor zavrie oči a zhlboka sa nadýchne. Ako jej má vysvetliť, že sa nehnevá v skutočnostina ňu?Od vojny sa hneval na všetko a na všetkých, len to po väčšinu času vedel kontrolovať... aspoň si to myslel. Ale také veci sa zisťujú ťažko pokiaľ človek žije sám, že?
"Ethel," osloví ju priamo po prvý raz pozorujúc jej reakciu - oči sa jej rozšíria. Takže tojejej meno. Nie meno jej matky, alebo niekoho blízkeho, ktoré vyslovila v delíriu. To je dobre. "Tá posteľjeodteraz tvoja. Budeš v nej spať ako sa patrí, rozumieš?"
V jej tvári sa objaví neskrývaný šok - kedy tak naposledy spala v normálnej posteli? Zvieratá. Takto poničiť dieťa.
Hnev pod jeho povrchom opäť vybuchuje ani asteroidy. Musí sa však krotiť, aspoň pred ňou. Prostemusí.Lenže to je pre neho omnoho ťažšie ako kedysi...
Ethel len prikývne, zalezie do postele a prikryje sa až pod krk. Doktor pokyvká hlavou na znak súhlasu prichystaný na odchod. Dieťaťu však nahlas zaškvŕka v bruchu.
Ľudia musia jesť. Pravidelne a často. A taktiež piť.
A on ju nechal bez jediného hltu jedla dva dni.
Doktor v duchu šťavnato zahreší. Dúfa, že sa to dieťa ozve a poprosí ho o niečo pod zub. Lenže nič také sa nestane - Ethel pokojne leží so zavretými očami aj keď Doktor veľmi dobre vie, že spánok nie je teraz v jej prípade to najpotrebnejšie.Samozrejme,že o nič nepožiada. Je predsa zvyknutá hladovať.
Zaškrípe zubami. Nechce sa o nikoho starať - u bohov, má dosť starostí sám so sebou. Lenže teraz akosi nemá na výber.
"Ethel, sadni si," prikáže jej. Okamžite poslúchne. Doktor chvíľu zaváha.
Chce, aby si dieťa nasledujúce slová zapamätalo, no zároveň aby jeho slová prestalo vnímať ako príkazy. Preto k nej opatrne podíde a váhavo sa posadí na okraj postele - je to o niečo osobnejšie než keď sa nad ňou týči.
"Potrebujeme si dohodnúť pravidlá," pozerá sa jej pritom do očí. Ethel sa vystrie ani tetiva luku - vyzerá vystrašene ale zároveň absolútne odovzdane.
Blížilo sa niečo hrozné, niečo, čo by sa priečilo každej ľudskej bytosti, ale to je nepodstatné pretože ona vie, že tomu prosto neunikne. Tak načo sa vôbec snažiť?
I v sede je napoly prikrytá dekou. To jej však nezabráni, aby si cez hlavu pretiahla zeleno nebovo modrú detskú košieľku a hodilo ju k nohám postele.
Doktorovi sa naskytne pohľad na jej detský a bledulinký hrudný kôš. Na lodi nemal a ani nemá spodné prádlo pre tak malé telo a teraz si je toho až nepríjemne vedomý toho, že to úplne cudzie dieťa je pred ním ako dospelým cudzím mužom zakryté len dekou.
"Čo to robíš?" nerozumie Doktor. O čo sa to pomätené dieťa snaží?
"Nechali ste ma ležať v posteli. A ja sa vám za to musím nejako odplatiť," vysvetlí so samozrejmosťou. Potom sa jedným efektným pohybom zápästia odkryje, ľahne si na chrbát a... roztiahne nohy. Očami sa zabodne do stropu, strnulo ani socha čaká, čo bude ďalej. Ani čo by to robila už stokrát.
Tí hajzli.
Doktorovi je v tom momente úplne jedno, či a ako veľmi ju vydesí. Chytí nahé dieťa za plecia a posadí ju do sedu, prsty jej zarýva do mäsa ako sa snaží zostať príčetný.Tmavá pokožka kontrastuje s bielym povlečením, zostanú jej od mojich rúk modriny?
Priblíži svoju tvár k tej jej veľmiveľmiblízko a hlasom, pri ktorom mrazí, vyriekne: "Už v živote niečo také neurob, rozumieš? Ja nie som ako oni.Nikdyod teba nič také nebudem chcieť. Rozumieš, dieťa?" Na konci už kričí a Ethel sa krčí pod prikrývkou. Skvelé.
Rýchlo sa postaví a zamieri si to k dverám, ruky zaťaté do pästí -budú na jej tele modriny? -na jeden rozhovor je to na neho proste priveľa.
"Obleč sa a poď za mnou. Musíš sa najesť."
Poslúchne ho bez zaváhania na slovo - možno sa ho bojí, preživšieho s loďou a uštvaným pohľadom, ale pravdepodobnejšie je, že jeskutočnehladná.
Ako ľudská bytosť je totálne nepoužiteľný. A i cez to sa rozhodol pod strechu zobrať si dieťa, ktoré je absolútne a možno nenapraviteľne zdevastované vojnou. Dievčatko, ktoré teraz potrebuje hlavne lásku, nehu a starostlivosť, aby sa z tej hrôzy spamätalo. Lenže všetky tie city bolo niečo, čo jej onnevedeldať. Už to v sebe proste nemal - po tejto skúsenosti to bolo až bolestne zjavné.Narobil som jej na tele modriny?
Do čoho sa to namočil?
*** *** ***
Po tom, čo do nej dostal polievku riedkeho kuracieho vývaru - i to veľmi neveril, že ho jej scvrknutý žalúdok udrží - vysvetlil, ako sa poľahky dostať z jej izby k pilotnej časti a do kuchyne. Po chvíli zaváhania jej pre istotu vysvetlil, kde je jeho izba. To na začiatok úplne postačovalo - nechcel, aby sa v TARDIS stratila.
"Do týchto miestností môžeš prísť kedykoľvek sa ti zachce, teda až na moju spálňu. Vždy, keď budeš hladná, si prídeš nabrať jedlo, rozumieš?"
Po skúsenosti s posteľou si nebol istý ničím - tak jej radšej hovoril všetko do bodky.
"Áno, pán Doktor."
"Len Doktor," opravil ju. Za to ho odmenila zmäteným výrazom - prečo ho môže oslovovať len menom? No nepýtala sa. Nikto nemal rád ak sa pýtala.
"Môžeš sa pýtať na čokoľvek chceš," povie jej čo najjemnejšie. Dieťa však len prikývne a nevydá ani hláska -tak niekedy inokedy, pomyslí si Doktor.
Potrebuje ju nejako rozptýliť. Ukázať jej, že nie je nebezpečný - aspoň nie pre ňu.
Pomädlí si ruky a zaškerí sa, dúfajúc, že to nevyzerá na tejto jeho tvári desivo. "A čo tak zájsť do knižnice?"
*** *** ***
Zavedie ju do obrovskej miestnosti s čalúnenými červenými kreslami, masívnym nábytkom, teplom krbu a prachom vznášajúcim sa vo vzduchu. Je tu mnoho, mnoho kníh z celého sveta. Akýkoľvek žáner či jazyk, aký si ľudská myseľ ani nedokáže predstaviť. Našťastie je tu aj pár ľudských titulov - obzvlášť na Dickensa si Doktor potrpí.
Pohodlne sa rozvalí na gauči s knihou a pokynie Ethel aby urobila to isté. Tá si rýchlo pozrie knihy na polici, z ktorej si vybral aj on, schmatne jednu z kníh a sadne si. Doktor sa trochu zamračí - skutočne si vybrala molekulárnu fyziku?
Pozoruje ju - otáča stránkami v rovnakom čase ako on ľahulinkým Dickensom, čo je samo o sebe divné. Jej oči však nenasledujú riadok za riadkom, len nepremyslene lietajú po celej strane.
"Ty nevieš čítať, že?" spýta sa jej do ticha miestnosti. Ethel nadskočí.
"Ja len-"
"Vieš, či nevieš?"
"Neviem," prizná potichu, "prepáčte pa- Doktor," opraví sa.
"Prestaň sa ospravedlňovať za veci, za ktoré nemôžeš. Poď si sadnúť ku mne. Naučím ťa čítať, dieťa."
*** *** ***
Nie je dobrý učiteľ. Je priveľmi netrpezlivý a vysvetľuje príliš rýchlo. Je frustrovaný pomalým pokrokom ľudského dieťaťa - dieťaťu Pánov času by na zvládnutie nového jazyka stačila necelé polhodina. Ten fakt tlačí na zadnú časť jeho mysle, pichá do nej ako tŕň zlomyseľnej ruže -tvoji ľudia sú prečprečpreč a nikdy sa nevrátia. Ona k tebe nepatrí.
Vynaloží ale nadľudské úsilie, aby ani raz nezvýšil na Ethel hlas, aby nedal vedieť, čo sa v ňom odohráva. Jedno sa však musí nechať - snaží sa najlepšie ako vie. Nikdy ho nepožiada , aby jej niečo zopakoval, alebo aby aspoň spomalil -vzhľadom k okolnostiam sa jej darí na ľudské pomery viac, ako dobre.
Je samozrejmé, že za jeden deň neprejdú celú abecedu - v skutočnosti im to trvá takmer týždeň habkania a škrípania zubov. Keď prejdú všetko, Doktor ju aj s Dickensovými rozprávkami zoberie k riadiacemu panelu. On opravuje loď a ona nahlas číta. Doktor pozná tú knihu naspamäť - slová ktoré jej robia problém vie doplniť bez toho, aby vôbec zdvihol hlavu od rozmontovaného stabilizátora.
Je neskutočne zanesený a gastromodulárne jadro je takmer vypálené - je div, že pri pristávaní sa loď vďaka prudkosti pristania nezabára do zeme po vrchnú zárubňu dverí. Opraviť to bude pekne zložité. A kde najbližšie zoženie hydroskeletovú sonicko-solárnu sústavu? I cez tieto úvahy mu však neunikne jedna vec.
Keď Ethel rozlúšti nejaké obzvlášť ťažké slovo bez jeho pomoci, skrčená na stoličke, rozpustené vlasy zastrčené za ušami, stane sa niečo zvláštne.
Usmeje sa.
*** *** ***
Nie všetko však ide tak ľahko ako čítanie.
O pár dní sa Doktor Ethel rozhodne pustiť televízor. Chce aby si jej oči oddýchli od neustáleho žmúrenia na malinké písmená na ktoré doteraz neboli zvyknuté. Pustí jej film a nechá ju samu. Stabilizátor potrebuje nutne jeho pozornosť.
O pár hodín sa vyberie skontrolovať ju.
Miestnosť je prázdna aj keď film stále beží. Doktor nahliadne do kuchyne, do jej izby i do hlavnej lode. Nikde jej však niet. S povzdychom sa ju vyberie hľadať do pár ďalších miestností. Kde sa to dieťa zatúlalo? Nepovedal jej predsa jasne, kam môže a kam nemôže ísť?
Nakoniec to vzdá a rozkáže TARDIS vykonať bionický sken. Na lodi je veľa organického, Doktorovi sa však bez veľkej námahy podarí z registra vyhodiť všetko, čo nemá ľudskú DNA.
Výsledok ho však prekvapí. Sken ukazuje, že Ethel je vo svojej izbe.
A nakoniec sa to ukáže ako pravdivý fakt - dieťa je schované pod posteľou. Doktor z nej nakoniec dostane prečo - zľaklo sa scén v televízii a prišlo sa sem schovať. Veľká televízia, ktorú nikto v jej dobe nemohol zazrieť, ju vydesila, aj keď Doktor dúfal, že ju možnosť využiť pokrok poteší.
Upokojí ju a potom ju nechá spať. Pri ceste naspäť do srdca lode si však uvedomí jednu nepríjemnú vec. Čo s Ethel narobia nové svety, aj ju takto vystrašila obyčajnátelevízia?
S hrôzou si uvedomil, že navštevovaniu nových svetov je očividne na istý čas koniec.
*** *** ***
Nakoniec sa s tým zmieril.
Nie že by to bol ľahký proces - obvykle rýchlemu Pánovi času trvalo takmer celých osem hodín Ethelinho spánku, aby sa s tým faktom vyrovnal. Žiadne nové svety, žiadne plnohodnotné rozptýlenie jeho pozornosti. Aspoň načas. To dieťa sa musí zregenerovať v pokoji a bezpečí.
Plán bol nasledovný: budú proste nerušene plávať časopriestorom bez jedinej zastávky. A on asi zošaleje. Ale aspoň bude mať dostatok času pohrať sa so stabilizátorom. A banánové plantáže v izbe číslo 485 nevidel už večnosť...
O ničom z toho sa jej nezmienil. Mal takmer osemsto rokov - očakávalo sa, že sa on prispôsobí bezbrannému dieťaťu, nie naopak. Lenže na ako dlho?
Ach, nikdy nebol dobrý v plánovaní. Aspoň táto jeho regenerácia nie. Bude to fungovať. Všetko bude v poriadku.
Proste to budemusieťbyť v poriadku.
*** *** ***
Robili to, čo im spoločne išlo najlepšie. Čítali.
Doktor miloval objavovanie. Avšak vzhľadom na to, ako dlho cestoval sám, takmer zabudol, že miluje ukazovať objavy iným - až pokiaľ neprišla Ethel. Čítanie bolo predsa tak samozrejmá a jednoduchá vec - človek na to nepotreboval TARDIS, čas, ani Doktora - a pre ňu i tak nová a fantastická. Doslova nový svet.
Bolo to objavovanie v malom. A to im zatiaľ stačilo.
Dickensa už spoločne prelúskali dávno, preto dieťaťu dovolil, aby si vybralo z knižnice niečo nové podľa vlastnej chuti. Po dlhočiznom rozhodovaní a hláskovaní krkolomných titulov si predsa len vybrala dobrú knihu - Narniu. Lepšie povedané, všetky jej letopisy. Doctor tie príbehy poznal, no ani netušil, že niečo také vo vlastnej knižnici má. Ale to samo o sebe nebolo až tak prekvapivé.
Mali už zabehnutý určitý rituál - on opravoval loď, zatiaľ čo ona sedela po blízku a predčítala mu. Už nepotrebovala jeho kontrolu, rád však počúval jej hlas a nikdy si nenechal ujsť dobrý príbeh. Na konci všetkého z nás všetkých tiež budú len príbehy, no nie? Doktor dúfal, že ten jeho nebude celý takýto temný...
"A Aslan len fúkol mŕtvym sochám do tvárí a tie sa odrazu začali pomaličky preberať k životu - kameň sa naspäť menil na živé mäso. Odvšadiaľ sa ozývali úľavné stony vyslobodených vojakov zatiaľ čo malá Lucy vyjavene hľadela na ten zázrak nepúšťajúc sa levovej hrivy. K šťastiu jej chýbalo už len jediné- nájsť Pána Tumnusa..."
Ethel zrazu stíchne. Doktor trpezlivo čaká - možno má predsa len ešte problém s nejakým slovom, nechá ju nech ho vylúšti sama. Keď však pauza začne byť pridlhá, nedá mu neozvať sa.
"Tak kde to viazne, dieťa? Zastať v prostriedku príbehu, to sa predsa nerobí! Ja chcem vedieť, či nájdu Tumnusa."
Začne znova čítať. Už pri prvých slovách vety však vie, že je niečo v neporiadku - hlas sa jej trasie potlačovanými vzlykmi. Doktor sa okamžite vyprostí spod ovládacieho panelu TARDIS.
Sedí sklonená nad knihou a poctivo číta, zatiaľ čo na stránku dopadajú jej horké slzy. Doktor sa zarazí - čo sa pokazilo tentoraz?
Kľakne si k nej. "Ethel, pozri sa na mňa."
Pokrúti hlavou. "A zrazu ho uvidela ako sochu s výrazom hrôzy vpísanom v tvári. Jej smútok nad tým trval však veľmi krátko. Aslan pre jej drahého priateľa spravil s radosťou to, čo pre ostatných."
"Prestaň čítať," prikáže jej. Poslúchne. Potom jej Doktor rázne ale jemne chytí za bradu a pozdvihne ju až pokiaľ sa na neho neupierajú tie jej staré uplakané oči. "Čo sa stalo?"
"Ste ako Aslan." Neznášal to vykanie. Nevedel ju to však odnaučiť.
"Na to mám trochu primálo vlasov, nemyslíš?" poukáže, stále nechápajúc. Dieťa však len pokrúti hlavou.
"Steako Aslan. Zachraňujete ľudí. Ale teraz ste zachránil len mňa. Ostatní zomreli. Lenže prečo? Prečo ja?" zakvíli, z očí sa jej hystericky rinú nové potoky sĺz.
O takýchto veciach by malé dieťa rozmýšľať nemalo. Jeneslýchané, aby cítilo vinu za to, že žije, keď ostatný nie. Ale predsa je to tak, ako to je a Doktor jej na to nevie dať uspokojivú odpoveď. Pretože tá neexistuje. Preto urobí to, o čom si myslel, že to už pre nikoho vo svojom poničenom živote nespraví- zhodí knihu na zem a pevne objíme jej útle telíčko. To je tá odpoveď, univerzálna odpoveď na každý smútok. Ethel sa k nemu pritisne, zaborí hlavu do jeho svetra, ako keby bol jej posledným záchranným kolesom.
"Prečo?" spýta sa zas.
"Žiješ, aby sižila,dieťa.Aby si objavovala a pýtala sa. aby si zistila, čo to vlastne TARDIS je. Kto som ja a prečo mám také veľkú uši. Aby si ľúbila a nenávidela. Pýtaj sa, pýtaj sa a pýtaj sa, rozumieš?" Cíti na svojej hrudi jej jemné prikývnutie.
Na život však mali právo aj tí mŕtvi.
A to prečo prežil práveonpre neho asi navždy zostane záhadou.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama