Proč by ufouni nemohli mít blog?

Ethelina uspávanka 1.kapitola

2. dubna 2015 v 8:12 | Scrat (povídku napsala Leylon) |  Ethelina uspávanka (Leylon)
Ahoj Whoviani,
přichází úplně první povídka od někoho, kdo nemá blog. O její zveřejnění mě požádala Leylon (někteří z vás ji mohou znát z naší facebookové skupiny Doctor Who fantvorba CZ/SK) a povídku autorka popisuje takto:

Takže aby sme to zhrnuli. Poviedka sa volá Ethelina uspávanka. V poviedke vystupuje Deviaty doktor a moja vlastná postava - dieťa menom Ethel. Zasadený je tesne po regenerácii osmičky na deviatku, ešte pred stretnutím Rose.
V príbehu sú určité zmeny oproti kanónu. A to hlavne ohľadom TARDIS. Tu to nie je loď s vlastným vedomím - sú to len matice, plech a vyspelá technológia. Nič viac a nič menej.
Je to vlastne príbeh o tom, ako TARDIS získala dušu. Môj spôsob ako trochu znížiť ťarchu, kliatbu samoty a smútku na Doktorových pleciach. Príbeh o bolestnom uzdravení, ktoré ho pripravilo na stretnutie s Rose - vtedy bol Doc rozbitý ale jeho kúsky aspoň ako tak držali pri sebe.

Toto je první kapitola, další budou brzy následovat :-) Nezapomeňte napsat své názory do komentářů - autorka to určitě ocení :-)
Scrat

Ethelina uspávanka


Pamätal si to veľmi dobre - tú noc pršalo.
Na zem však nedopadali blahodárne kvapky vody, ó, v tomto čase a priestore? Kdeže. A predsa - pre neho bol tento druh dažďa bežný asi rovnako ako kvapky molekúl zložených z dvoch atómov vodíka a jedného kyslíka padajúce z neba.
Guľky, šrapnely a bomby vírili zem, ich ostrí zvuk sa vám zaryl do kostí skôr, ako smrtonosný kov samotný. Na zem padali bezmocné telá, ktoré boli len v nesprávny čas na nesprávnom mieste - bolo to tak trochu fascinujúce. V jeden okamih bežia... milujúci a milovaní... a potom... stačí jedna guľka. Malý a primitívny kúsok kovu a zomrú skôr, ako dopadnú do prachu zeme. Roztrhané orgány a mnoho mnoho krvi... ľudia boli ako druh tak zraniteľný... Och, a prach - nič nedokázalo zaplniť vaše pľúca ako prach z omietok zničených budov...
Vojna. Zničené ľudské sny a nádeje. Technológia, vek, galaxia - to na tom celom vo vojne nič nemenilo. Vždy to vyzeralo rovnako. Len strach, krv a des. A nenávratne stratené životy.
Človek by ani neveril, že sa nachádza na planéte Zem. Tej bledomodrej planétke so zaostalou technológiou- ešte len nedávno sa prestali prepichovať mečmi - ale tá modrá, tá vyzerala tak mierumilovne, že? Tak prečo smrť vládla aj tu?
Nedorazil sem so žiadnou pompéznosťou - v skutočnosti si jeho príchod nikto nevšimol a to i cez to, aké zvláštne zvuky jeho loď TARDIS pri zhmotňovaní vydávala. Všetko však prekryli streli a nebezpečenstvo smrti vznášajúce sa vo vzduchu. Vo vojne sa totiž stávalo bežným všetko. I tie najneľudskejšie činy. Cítil vojnu vo vzduchu asi tak ako ľudia vycítia prichádzajúci dážď a to ešte skôr ako otvoril dvere svojej lode.
Jeho čierne topánky sa zaborili do prachu. Bez záujmu sa okolo seba poobzeral - keď však spoznal, do akého presne času sa to dostal, jeho oči stvrdli na dva kusy ľadu. Prečo, u všetkých bohov, nevybral tie súradnice pozornejšie? Chcel byť kdekoľvek inde - len nie tu.
Ten muž nie je človek. To je azda jasné. Nepatrí do tejto vojny z dejín známej ako druhá svetová ľudská vojna. A predsa, akosi tam zapadá. Jeho čierny kožený kabát je takmer dobový, jeho krátky účes vojenský. Črty tváre má strohé a zbrázdené predčasnými vráskami starostí a smútku - sú dôkazmi toľkých zlých spomienok. Jediné, čo na jeho tvári pôsobí azda aspoň trošku úsmevne, sú jeho veľké uši. Pokiaľ by ste však potrebovali dôkaz, že i táto bytosť je obeťou vojny, stačilo sa mu pozrieť do ľadovo modrých očí. Sila jeho pohľadu, jeho chlad a tvrdosť vás poľahky dokázali vydesiť. Tento muž stratil.
Keby ho predsa len niekto pozoroval, videlo by sa mu, že tento muž vyšiel zo zoschnutého stromu. Videl by, ako postáva v kôre ani čo by to boli dvere a razom na to by si pomyslel, že sa už musel definitívne zblázniť.
Nemal by pravdu - loď menom TARDIS si vždy vyberala prestrojenie podľa času, do ktorého bola poslaná. Klasický program jeho ľudu. Obyčajný stroj počúvajúci toho, kto poťahá za páčky - nič viac a nič menej. A predsa to bolo to jediné, čo zostalo po Pánoch času.
Ten ťahajúci za páčky - Pán času - stál vo dverách asi tak minútu. Potom sa prosto otočil na odchod. Tu nemal čo robiť. Nezostane tu. U Venuše, bojov mal dosť na celú svoju existenciu. Rany boli ešte príliš čerstvé a jeho vlastná strata priveľmi bolestivá. Ešte stále nemohol uveriť že...všetci a všetko... boli proste preč. Navždy.
Zostal sám.
V celom celučičkom vesmíre.
Úplne sám.
Dvere sa už privierali. No v tom sa to... stalo.
Predsa len sa aj v tomto čase, ktorý trhá obidve jeho srdcia, nájde niečo čo stojí za druhý pohľad. Niečo, čo dokázalo zažehnúť malinkú iskru zvedavosti o ktorej si ani nebol istý, či ešte existuje - všetko v ňom bolo prosto spálené.
Detský spev.
Skutočný autentický detský spev.
Hlások je jemnulinký až neverí tomu, že ho v šramote zbraní začul - nachádzal sa priamo v bojovej zóne - a predsa. Nemohol odolať, ako zhypnotizovaný ho pomalinky nasledoval.
Scéna, ku ktorej ho spev dovedie je pri vojne bežná. Tak ti treba, hlupák. Mal si odísť a nemiešať sa do toho.
Vidí dve ľudské bytosti opreté o tehlový múr. Jedna dospelá a druhé dieťa, prvá mŕtva a druhá živá. Dieťa nemôže mať viac ako šesť. Je to dievča - otrhané a zafúľané, jediné, čo sa na nej dá naisto rozoznať sú jej kučeravá tmavé vlasy a hnedé oči. Črty, ktoré ju v tomto čase odsúdili k trápeniu a pomalej smrti. Aké smiešne zomrieť pre niečo také, pomyslí si.
To je ten zdroj spevu. Spieva ďalej, aj keď ho zbadá - proste ho len letmo prebehne pohľadom ani čo by ho ani nevidela. Len sa bližšie natisne k mŕtvej matke, ktorú už začínajú obletovať muchy. Jej nevidomé prázdne oči sú upreté doďaleka. Boh vie, čo vidí.
Tá scéna je v týchto dňoch bežná. I tak je však desivá, jedna z najdesivejších, akú môže cítiaca bytosť zazrieť. S ním to však už nič nerobí - jeho oči zostanú suché a na tvári sa nepohne ani jediný sval. Nepokúša sa pomôcť. Vídaval to na svojej planéte každý deň, každý prekliaty deň, všade len mŕtvi a mŕtvi. PREČOMUSELIZOMRIEŤ? V skutočnosti je pripravený sa otočiť a odísť. Uspokojil predsa svoju zvedavosť.
Možno už len nedokáže cítiť viacej smútku. Alebo je možno všetko v ňom čo bolo niekedy schopné cítiť spolupatričnosť a súcit definitívne spálené. Vojna vykonala svoje dielo.
Zastaví ho len ďalšia informácia, ktorú prijmú jeho zmysli - počuť dupot mužských čižiem. Blížili sa nepriateľský vojaci.
Počuť ich naisto muselo i to dieťa- no vôbec na to nereagovalo. Len naďalej spievalo pomalú uspávanku svojej matke ako keby to bolo to jediné, na čom ešte záležalo.
"Schovaj sa, dieťa!" nakáže jej strohým hlasom. Nepodá jej však ruku, nepomôže jej. Toto nie je jeho boj. Bodka.
Otočí sa a vydá sa naspäť smerom k TARDIS. Vzďaľuje sa, no tóny uspávanky ho stále prenasledujú. Dieťa neprestalo spievať, ani sa nepohlo. A dupot čižiem bol pritom stále hlasnejší...
Tak nech, pomyslí si. Varoval ju. Jeden život vo vojne neznamenal zhola nič.
No tie jemné tóny ho prenasledujú naďalej - s jeho sluchom je úplne jedno, či je od dieťaťa na päť či päťdesiat metrov.
Zastane.
Do čerta so všetkým, pomyslí si. Ráznym pohybom sa otočí jej smerom.
Neprestane, ono skutočne neprestane. Tentoraz sa však pozerá už na neho a jej pohľad i na diaľku prepaľuje. Je tak malá - podvyživená, handry čo na nej visia ju ledva zakrývajú. Kruhy pod očami má čierne a veľké a tie oči, och, tie hovoria za všetko. Je to ten uštvaný zvierací pohľad zlomenej bytosti, ktorá je už dávno zmierená so smrťou. Pohľad hovoriaci UKONČITE TO.
Ten pohľad bol zrkadlom jeho vlastného.
To dieťa nemohlo vedieť, čo všetko mu tým pohľadom zdelilo. Nie v tak mladom veku. Dočerta, nemohla vedieť, že sa na svet pozerá očami vojakov ktorí vedia, že idú do vopred prehnaného boja, či ľudí na popravisku.
Doktor si razom uvedomil jednu vec. Ona nebola len obeť - bola preživšia. A on tiež. To, že ju našiel pri jej mŕtvej matke ním nijako nepohlo. Ale toto uvedomenie akéhosi tichého súznenia... to pre jeho deviatu reinkarnáciu znamenalo všetko. Vybral sa naspäť k nej ako slepý ku svetlu. Cez všetky sľuby že sa nebude miešať do chodu tohto času, nevedome, takmer proti svojej vôli.
Ísť k nej je dobré. Je to prirodzené asi ako dýchanie.
Tak predsa len v ňom niečo zostalo...
"Pôjdeš so mnou," riekol jej rozhodným hlasom hneď, ako k nej prikročil. Nebola to ponuka ani žiadosť - bol to strohý rozkaz. Vedel, že poslúchne - matka bola mŕtva a to dieťa nemalo jedlo, šaty a žiadnu budúcnosť. Vedel to on a vedela to aj ona.
Ešte jeden pohľad tých starých očí - potom bezhlasné prikývnutie. Doktor si k nej skloní, aby jej pomohol vstať - nevedel totiž, v akom presne je stave a oni sa museli poponáhľať. To dieťa to však pochopilo trochu inak. Prekvapivo rýchlo si omotá okolo jeho krku rúčky, nohy zas okolo jeho trupu. Hlavu zaborí do Doktorovho koženého kabáta. Doktor prekvapene zamrká - nie je ťažká, to nie, vlastne je samá kosť a koža- bolo to však prekvapivé gesto. Deklarácia absolútnej odovzdanosti, dôvery, ktorá nepasovala k tým stareckým očiam, ktoré videli viac, ako mali. Doktor nevedel, čo na to povedať - a preto nepovedal radšej nič. Teda až na strohé "čas odtiaľto vypadnúť."
Potom len obmotal ramená okolo dieťaťa, automaticky mu chrániac hlavu a rozbehol sa späť k TARDIS.
*** *** ***
Doktor nič nevysvetľoval.
Radšej len odomkol dvere tichej a prázdnej lode. Kov, káble a vortex, to jediné mu zostalo z jeho druhu. Prázdny stroj - no i cez to úctyhodný. To jediné, čo ho ešte držalo pri živote.
Nemal chuť jej ukazovať TARDIS. Nechcel jej vysvetľovať kto je a čo robí, ani to, aký veľký je vesmír v skutočnosti. Nemal na to energiu- len by mu to bolestne pripomenulo, ako v skutočnosti odlišná je od jeho ľudí. Totiž už i dietky menšie ako ona vedeli vymenovať väčšinu planét ani čo by to boli len názvy kvetín, ktoré rástli na lúke blízko ich domu.
I tak by to pre ňu vyznelo len ako bohapusté klamstvá - niečo príliš úžasné pre jej zničený svet, niečo, čomu neradno veriť. Tak prečo plytvať dychom? Ostatne, vyzeralo to tak, že to dieťa to tak či onak vôbec nezaujímalo. Hlavu z Doktorovej hrude nezdvihla od okamihu, čo ju tam po prvý raz zložila, zostala na ňom prilepená ako kliešť aj keď sem zvuky bômb a guliek nemohli preniknúť.
Nereagovala ani pri prvom pohľade na loď- tvár i oči jej zostali mĺkve (mŕtve? ). Ani keď Doktor luskol prstami a všade sa rozsvietilo svetlo. Neodpovedalo mu na tých pár otázok, čo jej stihol po ceste k TARDIS položiť - keby nebolo toho spevu pomyslel by si, že je nemá. Netlačil však na ňu - nemal na to proste právo.
Odlepí ju od seba a položí ju na stôl. Začne ju ošetrovať a vďaka prístupným technológiám je to pomerne jednoduchý a príjemný proces. Dievča sa však ani raz nepozrie na tie zvláštne predmety ktoré jej rasa ešte len objaví, celý čas upiera staré oči len na jeho tvár, len a len na ňu, ani čo by od toho záležalo všetko. Doktora to znepokojí. Radšej jej vleje do ucha uspávacie sérum. Spánkom sa podporí regenerácia a okrem toho, ďalšie vyšetrenia budú takto jednoduchšie.
Doktor ju jemne položí na chrbát a odrhnie jej vlasy z tváre - spraví to priam nevedomky. Predtým než upadne do hlbokého spánku vyriekne to dievča jediné slovo.
"Ethel."
*** *** ***
Doktor je zdesený množstvom modrín a zlomenín ktoré nájde na tele toho dieťaťa. Vyzerá to, ako keby na nej nezostalo ani jediného nepošramoteného miesta. Je vôbec šesť rokov dostatok na zhromaždenie toľkého utrpenia na tak malom bezbrannom tele? Keď nájde známky opakovaného sexuálneho zneužívania, ožije v ňom neskutočný hnev. Dravá potvora, ktorá v jeho vnútri drieme od konca vojny sa prežerie apatiou a smútkom. Chce krv a pomstu, odplatu za to, čo bolo vykonané bezbrannému stvoreniu. Doktor sa tú stvoru ani nesnaží kontrolovať, nechá ju vyjsť na povrch. Tak žeravú, bezcitnú a skázonosnú...
Urobí pre to dieťa čo môže a potom ju prezlečie. Zeleno nebovo modrá nočná košeľa s fialovými trojuholníkmi je jej akurát no i cez to v ňom stráca. Podstatné je však to, že je čisté, teplé a celé.
Nuž a výsledok toho všetkého?
Päťdesiat vojakov SS usmrtených veľmi záhadným spôsobom. Len tak, z noci na deň.
Dievčatko menom Ethel zatiaľ vo vesmírnej lodi menom TARDIS naberá sily, nevedomá a nič netušiaca.
O tých vojakoch, ktorí zaplatili za jej utrpenie, sa v živote nedozvie ani pol slova.
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Anketa

Máme přidávat více tvorby od autorů, kteří nemají vlastní web?

Ano, je to užitečné
Je mi to jedno
Ne, není to potřeba

Komentáře

1 Scrat Scrat | E-mail | Web | 3. dubna 2015 v 9:54 | Reagovat

Kapitola je opravdu krásná a to, že je to ve slovenštině tomu dodává takový krásný cit. Hezky to vyjadřuje charakter devítky těsně po časové válce a i ten příběh i to, jak je to napsané je úplně boží :3 Takže určitě pokračuj, ráda si přečtu další kapitoly :-)
P.S.: To, že jsem to zveřejnila neznamená, že na to nemůžu mít názor a v přemluvě článku jsem ho vyjádřit nemohla takže ho píšu teď :P

2 zuko-svet zuko-svet | E-mail | Web | 4. dubna 2015 v 12:21 | Reagovat

Poviedka je vážne dobrá, páčia sa mi najmä časti, kde opisuješ Doktorove pocity. Netrpezlivo očakávam pokračovanie.
Možno malá kritika - pozor na nominatív plurálu množného čísla v mužskom rode. Miiesto "ľudia boli ta zraniteľný" píš "ľudia boli tak zraniteľní". Ale to je len gramatický detail a príbeh určite nepokazí. Predovšetkým v prípade, že väčšina čitateľov má český pôvod.  :-)

3 Leylon Leylon | 5. dubna 2015 v 12:09 | Reagovat

[1]: Scrat, veľmi pekne ďakujem za prvý komentár, veľmi si to vážim. Pomaly píšem ďalej, onedlho ti zašlem ďalšiu kapitolu :)

4 Leylon Leylon | 5. dubna 2015 v 12:12 | Reagovat

[2]: zuko-svet, taktiež ďakujem za komentár :) Deviaty Doktor sa mi opisuje úžasne, rozumiem a súcítim s ním najviac zo všetkých Doktorov. Gramatika je vizitkou autora - určite po sebe nabudúce text skontrolujem pozornejšie, odráža sa na tom to, že nemám betu :P Pokračovanie pribudne (azda) čoskoro :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama